Hlavným organizátorom a iniciátorom podujatia bola nadácia Projekt PL. S jej zakladateľom Adamom Zychom sa spolupracovníčka Štandardu rozprávala o jeho osobnej skúsenosti, ktorá ho inšpirovala diskutovať o digitálnej hygiene a regulácii používania smartfónov doma i na školách.
Ako vznikla myšlienka konferencie o smartfóne?
Vzniklo to počas pandémie. Keď som bol doma zatvorený celý deň so svojimi štyrmi deťmi, mal som príležitosť sledovať ich trochu viac ako predtým. Po nejakom čase som si všimol, že deti začínajú byť apatické, že sa im do ničoho nechce, sú čoraz viac podráždené a majú so všetkým nejaký problém.
Ako rodič, keď som videl dieťa "sedieť" na telefóne, nechápal som to. Telefóny, počítačové hry, sociálne média, videá na Youtube... malo to slúžiť na zábavu, trochu sa uvoľniť a odpočinúť si, ale všetko to malo úplne opačný efekt.
Keď som spozoroval, čo sa deje s našimi deťmi a začal si o tom viac čítať, došiel som k záveru, že smartfón je ten problém. Dovtedy sme doma nemali žiadne zásady, ktoré by sa týkali používania telefónov. Deti bežne používali aj počítač a televíziu, neboli nijako obmedzované. Rozhodli sme sa dať im isté hranice používania a vtedy sa u nás začala vojna. Náš najstarší syn nám povedal, že sme sa asi zbláznili, že to nikto iný nerobí a podobne.
Prečo ste sa rozhodli urobiť z individuálnej skúsenosti verejnú diskusiu?
Pretože problém, ktorý mám ja, majú všetci rodičia. Je to celospoločenský problém, ktorý ovplyvní veci do budúcnosti. Aj keď už predtým existovalo veľa organizácií, ktoré založili najmä psychiatri a psychológovia, ktorí si tento problém všimli, nikto z nich neorganizoval konferenciu. Všetci pôsobili skôr lokálne, robili prednášky v školách alebo písali správy.
Moja myšlienka bola dať tejto téme väčší priestor. Konferencia Pozor! Smartfón nepropaguje len aktivity našej nadácie Projekt PL, ale prezentujeme celú komunitu osôb, ktorá sa tejto problematike venuje. Je dôležité rozpoznať riziká a hrozby, ktoré sú s používaním smartfónov spojené a ktorým čelia najmä deti.
Toto je tretí ročník konferencie. Zaznamenali ste už aj nejaké hmatateľné výsledky, ktoré by sa premietli do sociálnej politiky?
Žiaľ, ešte sa nám nepodarilo dostať do tvorby sociálnych politík, v tejto veci máme pred sebou ešte veľmi dlhú cestu, plánujeme to. Teraz sme pripravení volať po tvorbe určitých právnych predpisov.
Veľmi nás však tešia hlavne projekty realizované v menšom rozsahu, ako napríklad školenie v krakovských školách, kde sme vyškolili 42 škôl, teda stovky rodičov a ich detí. Školenia boli zamerané na 1. až 3. ročníky. Rozprávali sme im o výzvach digitalizácie, aké môžu nastať problémy u ich detí so smartfónmi v rukách.
Na Slovensku je v procese legislatívny proces o zavedení zákazu telefónov na školách. Ako to vyzerá v Poľsku?
Dovolím si povedať, že keďže sme najväčšie podujatie tohto typu, tak aj vďaka nám tu tá diskusia vo verejnom priestore je. Je horúca a aktívna, ale nie je celospoločenská. Toto je diskusia v našej komunite.
A nie je to len jednostranná diskusia bez oponentov?
Nie je to tak. Na konferencii všetci jednomyseľne nehovoria, že telefóny by mali byť zakázané alebo regulované. To nie. Počuli sme veľmi odlišné názory, vrátane toho, že zákaz ako právna norma nezaručuje okamžitú zmenu. S tým sa osobne stotožňujem. A dám vám aj príklad. V Poľsku je zakázaná jazda na kolobežke bez prilby na hlave. Osobne som za celý život videl asi len troch ľudí, ktorí mali pri jazde na kolobežke prilbu. Ten zákon je mŕtvy.
Tu však stojí za zmienku, že súčasný poľský minister pre digitálne záležitosti ešte pred svojím menovaním do funkcie povedal, že je potrebné zaviesť digitálnu hygienu ako predmet na poľských školách. A diskutovalo sa aj o tom, či je potrebný zákaz alebo regulácia používania telefónov. Odvtedy však táto téma utíchla a nič sa neudialo. Určite je to ťažké, lebo to treba legislatívne dobre zvládnuť a potom tu máme ešte ďalší problém.
Aký?
V Poľsku máme prirodzenú averziu voči tomu, že sa nám niekto snaží niečo zakázať. Sme veľmi slobodne mysliaca krajina, a preto akýkoľvek zákaz niečoho musíme robiť správne, ucelene, nielen prostredníctvom zákonov. Ale rozhodne nie som toho názoru, že sa to nedá. Podľa mňa stačí mať dobrý plán, urobiť spoločenskú kampaň spolu s vysvetľovaním verejnosti, prečo to ideme robiť. Pretože táto zmena je nevyhnutná. Ak sú na svete krajiny, ktoré to robia, a sú to najbohatšie a najvyspelejšie štáty, ktoré zavedú zákaz alebo obmedzenie používania telefónov aspoň v školách, tak to znamená, že sa niečo deje, že to nie je úplne šialená téma.
A hoci sa názory na túto tému rôznia, myslím si, že na to treba predovšetkým ľudí upozorniť. Možno to budeme robiť ďalších 50 rokov. V histórii však máme situácie, keď sme začali určité veci regulovať. Či už je to cestný zákon, cigarety, alkohol, informácie o množstve cukru v potravinách. Teraz si už v obchode na každom obale prečítate, koľko je cukru v danom produkte. Vieme však, čo nám hrozí pri používaní smartfónu? Nie, nevieme.
Z čoho ste konferenciu financovali?
Máme problém získať peniaze od podnikateľov, pretože najmä veľké firmy nechápu, prečo to robíme. Sponzorujú nás skôr menšie firmy, ktorých majitelia vidia tento problém. Najväčšiu podporu získavame najmä od miestnych samospráv – napríklad v tomto ročníku nás veľmi výrazne podporilo mesto Krakov. Rovnako nám pomáhajú centrálne úrady, ktoré majú v štáte zodpovednosť za procesy digitalizácie.
Vnímajú tento problém teda oveľa viac samosprávy ako súkromné firmy?
Neviem povedať, či všetky, ale mesto Krakov určite áno. Napríklad zástupca primátora Andrzej Kulik, ktorý nás prišiel podporiť aj osobne, vníma túto spoločenskú hrozbu veľmi vážne. Často sú to v samosprávach jednotlivci, ktorí sú vo vedení a rozumejú tomuto problému, a preto nás veľmi ochotne podporujú.